Christmas present for you, especially for all czech and slovak fans! The new interview with Gustaf Norén from Open Air Panenský Týnec in the Czech Republic made by Vladimíra Galková. Enjoy! And Merry Christmas!
Máva umelec niekedy pochybnosti o tom, čo
vytvoril?
Na jednej strane človek nemá
žiadne pochybnosti. Keď tvorí hudbu, nepremýšľa príliš, proste tvorí a je
tým unesený. Nemyslí, ani sa nerozhoduje. Pochybnosti nesúvisia s procesom
tvorenia hudby. Ale v momente, kedy je song hotový, pochybnosti,
samozrejme, sú. Nikdy nevieš, ako bude prijatý a čo s ním bude
o päť rokov.
Riskuješ v hudbe?
Well, myslím si, že áno, ale
nerobím to schválne. Nepriťahuje ma až tak veľmi hudba, ktorú robím. Rock ´n´
roll ma nepriťahuje tak ako jazz, blues, klasická hudba, hip hop, RnB,
soul, funk a disco. Toto sú štýly, ktoré su pre mňa atraktívnejšie.
Rovnako folk, páči sa mi všetko od ruského folku po jamajský. Počúvam viac
Hectora Lavoe, než Rolling Stones, Lil Wayn viac než Strokes, Erikah Badu viac
ako napríklad Björk. Nie som si týmto riskovaním istý, ale prináša mi to
odlišné hľadisko.
Pred dvomi rokmi vydali Mando
Diao live album MTV Unplugged: Above and Beyond. Zaspievali si na ňom trebárs
Ray Davies, Lana Del Rey a.. Juliette
Lewis. Čarovná žena, totálna psycháčka, vzácny prípad herečkospeváčky,
ktorá je v oboch profesiách viac než presvedčivá. Je v nich fatálna. (tuuf
pátos). Takto nejako som to vypľula do svetla reflektora a chcela vedieť
niečo o nej. Gustaf prikyvuje, áno, to ona je.
A je zaujímavé
porovnávať Lanu Del Rey a Juliette Lewis, ktoré sú obe skvelé
umelkyne. Lana Del Rey bola absolútne skvelá, keď sme spolu skúšali, ale potom
počas šou bola veľmi nervózna. Zatiaľ čo Juliette Lewis bola totálne chaotická
počas skúšania, ale na pódiu úplne horela, ten oheň nevychádzal z pódia,
ale priamo z nej. Keď nebola zapnutá kamera, bola celkom iný človek. Podľa
mňa je to pravá hviezda. Myslím, že je z tých ľudí, ktorý by do desiatich
rokov mohli získať Oskara. Chápeš, urobí veľký návrat a zahrá si nejakú starú,
bláznivú ženskú.
Mando Diao spomínali
v nejakom staršom rozhovore, že do nich v ich rodnom meste Borlänge
každý rýpal s tým, že nikdy nič nedokážu. To ma zaujalo. Celkom blízke
Slovensku. Pýtam sa teda, prečo mali ich vlastní rodáci takéto debilné
poznámky.
Pochádzame z mesta
metalu. Povedal by som, že 90 % hudby hrajú muži. Je to hlavne speed metal,
death metal, heavy metal. My hráme pop. Máme bližšie ku Christine Aquilere, než
k nejakej heavy metalovej kapele ako Iron Maiden a podobne. Keď sme
sa stali úspešnými, celý Borlänge bol frutrovaný. Je ľahké byť v tomto
meste najlepší, pretože všetky kapely sú tu zlé. Boli sme pekne arogantní, ale
mali sme pravdu, boli sme najlepší, pretože nám tu v našom stýle nikto
nekonkuroval. Prvé dva-tri roky bolo na nás teda naše mesto naštvané. Po nejakej
dobe sa však tento hnev zmenil na hrdosť. Pretože sme hovorili to isté, čo
heavy metalové kapely, len iným jazykom. Pochopili, že sme tiež bojovali, že
sme pracovali a pracovali tvrdo, aby sme sa dostali tam, kde sme. Predtým
si mysleli, že sme všetko dostali na striebornom podnose, pretože sme mali
skvelé ohlasy na prvý album a podobne, ale za tým bola tvrdá práca.
Uvedomili si to a teraz nás akceptujú.
Improvizácia, poďme. Tvrdá práca
– úspech – hnev sa mení na hrdosť. Hrdosť. Na čo je on osobne najviac hrdý?
Pred tromi rokmi boli
v kapele nejaké problémy. Rozožierali nás ako rakovina. Čo je prirodzené,
keď hráte spolu vyše 10 rokov, vlastne už od tínedžerského veku. V kapele
sa proste muži potýkajú s problémami. My sme ich prekonali, bolo to, ako
keby sme sa dostali cez nejaký útes a momentálne je to v poriadku.
Myslím, že všetky tie pochybnosti a problémy, ktoré sme mali, sme
vyriešili v najlepšom záujme hudby. Možno nie pre všetkých.
Vyhodili sme bubeníka, niektorých ľudí sme zarmútili, ale pre hudbu to
bolo nevyhnutné. Na to som naozaj hrdý, že môžeme pokračovať ako kapela ďalej.
Žádné komentáře:
Okomentovat